ANKARA, BRATISLAVA. Desať dní pred ostrou konfrontáciou v Bielom dome navštívil ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj Ankaru.
Na stretnutí s tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom ďakoval za pomoc, ktorú Turecko poskytlo Ukrajine od začiatku ruskej invázie na jej územie.
„Turecko vždy zastávalo zásadový postoj k suverenite a územnej celistvosti nášho štátu,“ vyhlásil Zelenskyj a dodal, že Turecko vníma ako kľúčového garanta bezpečnosti Ukrajiny.
Erdogan podľa neho „osobne vyjadril svoju podporu budúcemu členstvu Ukrajiny v NATO“, cituje ukrajinského prezidenta server Middle East Eye.
Stretnutie v Ankare sa konalo v rovnaký deň ako vyjednávania o ukončení vojny medzi Spojenými štátmi a Ruskom v Saudskej Arábii. Ukrajina bola z týchto rokovaní vynechaná – fakt, ktorý predznamenal zmenu americkej politiky voči Kyjevu. Tá vyústila do dočasného zastavenia vojenskej pomoci a poskytovania spravodajských informácií zo strany Washingtonu.
S meniacou sa geopolitickou situáciou Ankara vidí príležitosť posilniť svoju pozíciu regionálnej mocnosti.
Turecko má záujem hostiť mierové rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou. V pozícii mediátora sa už raz ocitlo, a to pár mesiacov po začiatku ruskej invázie. Vtedy pomohlo vyjednať zabezpečenie vývozu ukrajinského obilia cez Čierne more.
Turci sa chcú tiež podieľať na budovaní novej bezpečnostnej architektúry v Európe. Turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan sa zúčastnil na nedávnom summite v Londýne, ktorý bol reakciou na výmenu názorov medzi Trumpom a Zelenskym.
„Vízia bezpečnostnej architektúry, ktorá nezahŕňa vojenskú silu, akou je Turecko, nie je veľmi realistická,“ povedal Fidan počas návštevy v Albánsku.
„Udržanie si pozície globálneho aktéra bez účasti Turecka je pre Európu čoraz komplikovanejšie. Očakávame, že naši európski priatelia čoskoro túto realitu prijmú a pristúpia k procesu nášho plného členstva,“ odkázal Erdogan zahraničným veľvyslancom na stretnutí začiatkom marca.
Erdogan môže byť motivovaný nielen posilnením Turecka v regióne, ale aj zaistením si vlastnej politickej budúcnosti. Čelí klesajúcej popularite a na znovuzvolenie bude pravdepodobne musieť presadiť zmenu ústavy.
V článku sa dočítate:
- Aké záujmy má Turecko v Čiernom mori,
- prečo môže byť kľúčom k bezpečnosti na Ukrajine aj v Európe,
- ako si Erdogan pripravuje pôdu na pokračovanie vo funkcii prezidenta.
Rival Ruska v Čiernom mori
Turecko je dlhodobo aktívne v Sýrii, kde koncom minulého roka prevzala kontrolu skupina Hajat Tahrír aš-Šám (HTS).
Hoci Ankara v Sýrii primárne podporovala Sýrsku národnú armádu (SNA), práve spolupráca týchto dvoch skupín bola kľúčová pri prevzatí moci. Podľa expertov je Turecko pre novú vládu dôležitým partnerom, ktorý jej pomôže zaistiť bezpečnosť a obnovu krajiny, informovalo v decembri NPR.
„Turecko nemá ambície len v Sýrii a Iraku – jeho vplyv siaha naprieč Afrikou, Kaukazom a Strednou Áziou. Aktívne zasahuje do diania v Líbyi, kde vojensky podporuje medzinárodne uznanú vládu. Tým si zabezpečuje strategickú pozíciu v Stredomorí a upevňuje svoju rolu významného hráča v severnej Afrike,“ napísal americký spisovateľ a novinár sýrskeho pôvodu Hassan Hassan pre britský denník The Guardian pár dní po páde Asadovho režimu.
Turecké vojská momentálne operujú vo viac ako dvanástich krajinách na troch kontinentoch, či už samostatne, alebo ako súčasť mierových jednotiek OSN.
Strategickým je pre Turecko aj Čierne more, ktoré obklopuje značnú časť jeho severnej hranice. Práve záujmy v tomto regióne sú jedným z dôvodov ostražitého diplomatického prístupu ku Kyjevu a Moskve. Napriek otvorenej podpore Ukrajiny Ankara nenasledovala svojich západných partnerov v prijímaní sankcií proti Rusku.
„Od konca studenej vojny sa Turecko snaží znížiť svoju závislosť od Západu a presadzovať vlastnú zahraničnú politiku. Vzťah s Ruskom je preto komplikovaný – na jednej strane medzi sebou intenzívne obchodujú najmä v oblasti energetiky, no zároveň súperia o vplyv v Čiernom mori a na Južnom Kaukaze,“ píše vo svojej analýze americký Výskumný inštitút pre zahraničnú politiku (FPRI).
Práve Putinove expanzívne ambície prispeli k prehĺbeniu spolupráce medzi Tureckom a Ukrajinou. Od začiatku invázie Ankara dodala Kyjevu množstvo vojenskej techniky vrátane ikonických dronov Bayraktar, ťažkých guľometov, obrnených vozidiel či ochranného vybavenia. V roku 2023 turecký vojenský export narástol takmer o tretinu a dosiahol rekordné čísla.
„Turecký záujem o Ukrajinu súvisí nielen s ekonomickou participáciou na povojnovej obnove krajiny, ale aj s budúcimi plánmi na rozšírenie svojho obranného sektora,“ hodnotí poľský think-tank Centrum pre východné štúdiá (OSW).
Na žiadosť Ukrajiny Turecko od februára 2022 obmedzilo prístup vojenským plavidlám do Čierneho mora cez úžiny Bospor a Dardanely, čím ochromilo ruské námorné kapacity v regióne. Ankara tak urobila na základe právomocí, ktoré jej udeľuje Konvencia z Montreux.
„Kým Ukrajina odvážne udržiava svoje útočné operácie v Čiernom mori, ruská námorná prevaha postupne slabne. To posúva rovnováhu síl v regióne v prospech Turecka, ktoré tieto udalosti pohodlne sleduje z úzadia,“ zhodnotil situáciu začiatkom minulého roka bývalý turecký diplomat a člen washingtonského think-tanku Carnegie Endowment for International Peace Alper Coşkun.
Rivalita s Ruskom je aj jedným z dôvodov kritiky bilaterálnych rokovaní medzi Moskvou a Washingtonom. Turecko verí, že „trvalé riešenie konfliktu si vyžaduje zohľadnenie bezpečnostných záujmov regionálnych aktérov, namiesto dohody vnútenej veľmocami bez ich účasti“.
Turecké vedenie je znepokojené Trumpovým zmierlivým postojom voči Moskve. Ak by to viedlo k uznaniu ruských územných ziskov na Ukrajine, mohlo by to posunúť rovnováhu síl v Čiernom mori v prospech Ruska, analyzuje OSW.
Trumpova zmena zahraničnej politiky USA tak zvyšuje ochotu Ankary spolupracovať s európskymi partnermi. Tí zas nutne potrebujú prístup k vojenskému vybaveniu a personálu, ktoré Turecko dokáže poskytnúť.
Erdogan po víkendových bojoch v Sýrii vyzval na zmiernenie napätia Čítajte Záchranné lano pre Európu
V posledných dňoch sa čoraz viac hovorí o vzniku „koalície ochotných“ – krajín, ktoré by priamo participovali na zabezpečení budúcej teritoriálnej integrity Ukrajiny. S iniciatívou prišli britský premiér Keir Starmer a francúzsky prezident Emmanuel Macron, no zatiaľ neboli schopní presvedčiť kľúčových európskych partnerov.
„Turecko by v tomto smere mohlo byť ochotnejšie,“ povedala pre Deutsche Welle politologička z istanbulskej Medeniyet University Helin Sari Ertemová.
Európska únia sa zároveň snaží oslobodiť od svojej závislosti od USA. Na mimoriadnom summite Európskej rady sa lídri zaviazali „urýchliť mobilizáciu potrebných nástrojov a financií s cieľom posilniť bezpečnosť Európskej únie a ochranu našich občanov“. Stretnutie nadväzovalo na päťbodový plán „prezbrojenia Európy“, ktorý začiatkom marca predstavila šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová.
Mobilizácia zdrojov a budovanie nových bezpečnostných štruktúr však potrvá nejaký čas. EÚ by sa preto mohla nateraz spoľahnúť práve na Turecko. „Disponuje druhou najväčšou armádou v rámci NATO, ktorá je zároveň mimoriadne efektívna, keďže je už desaťročia zapojená do aktívnych bojových zón,“ vysvetľuje Tom Waldyn, analytik Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie, pre televíziu France 24.
Turecko tiež vyváža do Európy veľké množstvo vojenskej techniky. Podľa Waldyna to „posilňuje jeho tvrdenie, že musí zohrávať významnú úlohu v európskej bezpečnosti“.
Prehĺbenie vzťahov však pre prezidenta Erdogana nie je len otázkou vojenskej spolupráce. Podľa neho Európska únia potrebuje Turecko, aby sa vymanila z „patovej situácie“, v ktorej sa nachádza v politických, hospodárskych a obranných otázkach.
Plné členstvo Turecka by tak pre Európu predstavovalo „záchranné lano“. „Ako vždy sme ochotní pokračovať v prístupových rokovaniach s konštruktívnym prístupom, založeným na vzájomnom prospechu a rešpekte,“ vyhlásil Erdogan.
Turecko podalo žiadosť o vstup do európskeho spoločenstva už koncom 80. rokov. Od roku 1995 je súčasťou colnej únie a formálne rokovania o plnom členstve sa začali o desať rokov neskôr. Pre sporné ústavné reformy z roku 2017, ktoré zaviedli prezidentský systém, sú však rokovania pozastavené.
Ministri zahraničných vecí EÚ sa v decembri zhodli, že „vyjednávania o pristúpení Turecka sa efektívne dostali do slepej uličky“ vzhľadom na „hlboko znepokojujúcu situáciu v oblastiach demokracie, právneho štátu a základných ľudských práv“.
Večný prezident
Erdogan momentálne čelí klesajúcej popularite. Až 55 percent obyvateľov vníma jeho vládu negatívne. Minulý rok prezidentova Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) utrpela porážku v komunálnych voľbách. Po dvoch dekádach pri moci tak turecká opozícia prvýkrát dokázala Erdogana poraziť.
Obnovenie prístupových rokovaní s EÚ by mohlo prilákať späť časť voličov, keďže väčšina tureckých občanov vstup do Únie podporuje. V demografickej skupine do tridsaťpäť rokov sú to až dve tretiny.
Erdogan po komunálnych voľbách vyhlásil, že boli jeho poslednými. Na straníckom stretnutí v januári však naznačil, že by mal záujem opäť kandidovať. No cesta k prípadnému zvoleniu vôbec nebude jednoduchá – turecká ústava obmedzuje výkon funkcie prezidenta na dve volebné obdobia.
Jednou z možností by bolo vypísanie predčasných volieb. Prezidentské a parlamentné voľby sa v Turecku musia konať súčasne a o ich vypísaní rozhoduje parlament. Ak by sa koaličná väčšina rozhodla tento krok podstúpiť, Erdoganovi by sa otvorili dvere k ďalšiemu funkčnému obdobiu. Zákon takýto postup povoľuje.
„Ak majú odvahu, môžeme o voľbách rozhodnúť tento týždeň. Rozhodnutie je na nich, my sme pripravení,“ odkázal AKP líder opozičnej Republikánskej ľudovej strany (CHP) Özgür Özel.
Druhou možnosťou je opätovná zmena ústavy. Tá by si vyžadovala referendum, na ktorého vypísanie treba 360 hlasov v parlamente. Súčasná koalícia AKP a krajne pravicovej Strany národného hnutia (MHP) však disponuje len 321 zákonodarcami.
Ankara sa v posledných mesiacoch pokúša o normalizáciu vzťahov s kurdskou menšinou, ktorá tvorí takmer pätinu tureckej populácie.
Podľa analytikov môže byť ponuka ústupkov ako zmiernenie trestu pre lídra Kurdskej strany pracujúcich (PKK) Abdullaha Öcalana či uvoľnenie represívnych politík v kurdských regiónoch spôsob, ako získať podporu prokurdskej Strany rovnosti národov a demokracie (DEM), informuje nemecká televízia Deutsche Welle (DW).
„Erdoganova garnitúra sa nachádza vo vážnej politickej a ekonomickej kríze. V súčasnej situácii kurdskí voliči uprednostňujú opozičných kandidátov. Koalícia musí podniknúť kroky, aby negatívny trend zastavila,“ hovorí pre DW Berk Esen z istanbulskej Sabanci University.
Riadne voľby sú momentálne naplánované na 7. mája 2028.
